Replika rímskej tlakovej komory z liateho olova, osadená pôvodným sitom z tkaného konopného vlákna. Slúžila na zachytávanie hrubších nečistôt z riečnej vody pred vstupom do mestského akvaduktu. Ideálna pre múzejné expozície alebo demonštrácie princípov hydrostatického tlaku v starovekej hydraulike.
V 4. storočí pred Kr. rímski inžinieri začali stavať prvé akvadukty s presne vypočítaným sklonom potrubia z pálenej hliny. Tieto systémy umožnili dopravu vody na vzdialenosť až 50 km bez použitia čerpadiel, čo predstavovalo revolučný pokrok v hydraulike.
V 1. storočí nášho letopočtu sa začali používať olovené tlakové komory, ktoré umožnili distribúciu vody do viacerých poschodí budov. Hydrostatický tlak v týchto komorách dosahoval až 2,5 baru, čo si vyžadovalo precízne tesnenie a kontrolu prietoku.
Rímski vodohospodári vyvinuli viacvrstvové gravitačné filtre z piesku, štrku a dreveného uhlia, ktoré odstraňovali nečistoty z riečnej vody. Tieto filtre boli umiestnené na začiatku akvaduktov a dokázali spracovať tisíce litrov vody denne.
Vrcholom rímskeho vodného inžinierstva boli verejné fontány s prepracovanými drenážnymi kanálmi, ktoré odvádzali odpadovú vody do hlavných stôk. Tieto systémy boli navrhnuté tak, aby minimalizovali stagnáciu a zabránili zápachu v mestách.
Dnes archeologické nálezy a počítačové simulácie potvrdzujú, že rímske akvadukty dosahovali účinnosť presahujúcu 90 %. Tieto poznatky slúžia ako vzdelávacia pomôcka pre študentov hydrauliky a dejín techniky.